Ach Bulat, Bulat premilený. Píšem Vám vyznanie, vyznanie Vašej poézii. Vašim piesňam, Vašim poviedkam. Vám, môjmu básnikovi najdrahšiemu. Píšem, hoci som Vás nikdy nevidel. Nebolo mi súdené Vás vidieť, podať ruku na znak úcty. A nikdy, žiaľ, nebude. Ach, Bulat, Bulat premilený.
Poznám Vás, dušu človeka, tak hlboko povzneseného a šľachetného. Kľúčom k poznaniu mi boli Vaše piesne a básne, tak smutne krásne. Tak precítené, nenapodobiteľné. Tie, pri ktorých som nemo stál a premýšľal o všetkom a o ničom. O láske, o vojne, ktorá sa ma netýkala. O našom Arbate, Arbate premilenom.
O ulici, kde sme boli ja i Vy. O mieste, kde som stál pri Vašej soche a cítil sa ako v nebi. Bol tam Bulat, duch veľkého človeka, básnika a pesničkára. Bol Váš. Tak čistý a nesúci význam tých slov a viet, ktoré tvoria Vaše básne.
Ach Bulat, Bulat premilený. Koľko je toho, čo by som Vám chcel povedať. Žijem kdesi ďaleko od vlasti, od krajiny, ktorú ste tak bezmedzne ľúbili. No cítim jej pach a vôňu vo svojom srdci, vo svojich myšlienkach. Túžim po miestach, ktoré nám sú najdrahšie. Dychtím po kvapkách Vášho duchovna, po Vašich spomienkach a dumkách.
Ach Bulat, Bulat premilený. Ďakujem Vám. Ďakujem Vám za veľa, za to, že Vám ktosi doprial chodiť po Zemi a vytvoriť to, čomu je nezmysel určovať cenu. Ďakujem Vám za to, že ste ukázali tu iskrivú lásku k domovine, otčine, Arbatu. Ďakujem Vám, že ste sa nestali pacifistom, že ste ten strach a slabosť z hrôz vojny dokázali vyjadriť vo veršoch plných citu.
Ach Bulat, Bulat premilený. Ďakujem Vám za všetko, nech je to akékoľvek klišé. Výstupy z duše básnickej ( tej Vašej) budú napĺňať moje vnútro celý život.
Ach Bulat, Bulat premilený.
foto zdroj: dvoraksluneckova.wz.cz