Nebudeme si predsa, vážení a milí, klamať. Na Slovensku je to tak. Pán rektor z Akadémie PZ je iba štipkou ľadovca, ktorá teraz vyplávala a rozlomila slovenský Titanic.
Jeho milé reči, keď sa ako topiaci stebla chytal, dajú aplikovať na viac ako jednu slovenskú vysokú školu. To, že si vzal finančný dar či úplatok je morálny poklesok, to nech súdia iní. Ale vety :“viete, chodili ľudia, nech pomôžem ich deťom a synom a …“ sú na Slovensku dobre známe. Sám som tento rok maturoval a dobre viem, aké názory o vysokom školstve kolujú po Slovensku.
To, ako to vyzeralo na skúškach hodnotiť nebudem, ale keď som sa hlásil na školy ja, hovorili mi : „tam dávajú perá, akými budete vyplňovať testy dopredu. Tam ti dajú vyplnený test, keď zaplatíš viac, keď menej tak budeš musieť sám vypracovať.“
A tak. Občas ostáva rozum stáť. Alebo perfektné čakacie doby na školách, kde uchádzačov posudzujú podľa šalamúnskych postupov a čakacie doby na „verdikt“ sú aj niekoľko mesiacov. Radšej sa nezamýšľať, čo sa s niektorými prihláškami v skutočnosti deje.
Tento blog nie je o menovaní univerzít a škôl ani o skúsenostiach. Základný problém vysokého školstva u nás nie je iba nedostatočná kvalita či neuplatnenie v istých oboroch. Problém je v ľuďoch a nedokonalom systéme. Prečo, 18 alebo 19 ročný človek musí rozhadzovať rukami, že na Slovensku neostanem. Veď ako tu prijímajú a aká bude kvalita. To nie sú taľafatky, ale holá, krutá realita. Máme „milión“ vysokých škôl a ďalší „milión“ študentov.
Na záver malá ilustrácia : mám 34 spolužiakov (gymnázium), z nich 15 už určite budeme študovať v Čechách alebo inde. A väčšina sú tí, čo povedali : na Slovensku : nikdy !