Nebudeme sa v tomto blogu baviť o tom, kto má aký ťažký život, kto a čo prežil, koľko to stálo a čo všetko nás ešte čaká. Musím tu však dať kratší „patetický“ background, aby ste vedeli, o čom to tu teraz budem mlieť.
Zažil som cca 8 operácii pravej ruky, od bábätka až do 15 roku života. Nie vždy bolo všetko tak, ako má byť. Kedysi v detstve, keď mi doma vysvetľovali, čo mi vlastne je a prečo nemám rúčku ako ostatní rovesníci mi mama hovorila : „Nebyť tety Elišky, nikto by mi s tebou v tomto meste nepomohol !“
Tetu Elišku som vtedy bral ako svojho kardiológa, u ktorého mi natočia také čiarky na papierik a potom mi pozerajú na obrazovke na srdiečko a mňa to veľmi šteklilo. Mal som vtedy možno 10, možno 13 alebo 15 rokov.
Teraz mám 20 a o 4 dni odchádzam na vysokú školu do zahraničia. Okrem všelijakých testov na pohlavné choroby, som si všimol kdesi papierik, že si prosia aj EKG s popisom. A tak som sa opäť, po rokoch vybral k tete Eliške. Nebol som tam 5 rokov a tak som si to pekne odskákal. Ale vlastne mala veľkú pravdu, som sám za seba zodpovedaný a moje reči : „lebo mama … “ už neobstáli. Potrebné papiere som dostal, cestovať môžem a srdiečko pracuje dobre.
Viete, keď som odchádzal z ambulancie, keď som stál na prechode alebo čakal autobus, spomenul som si na tie slová : „Nebyť tety Elišky, nikto by mi v tomto meste s tebou nepomohol !“
A mne vlastne došlo, ako si treba takých ľudí vážiť.