Mohol by som napísať niekoľko článkov o Vianociach : ako napríklad teraz sedím sám v internátnej izbe, za oknom je moskovských – 18 °C, dávam si koláč, ktorý piekla mama a snažím sa, dokázať si, že všetko bude v pondelok a utorok rovnaké ako predtým, aj keď budem 2000 km od domova a všetko bude „inak“.
Alebo by som mohol napísať o tom, že ma iritujú sťažnosti, že toto som kúpil a toto nie, tento operátor mi dá taký telefón a tento taký, budeme mať vyšší stromček ako pred rokom a televízie sa opäť drali o to isté a aj tak to všetci budú pozerať. Mohol by som písať o komerčných Vianociach, o tom ako ľudia nestíhajú a televízie zarábajú. Ale nebudem, veď nevidel som reklamy, lebo nemám televízor.
Mohol by som písať o prežitom konci sveta, ktorý bol aj nebol, mohol by som písať o videu, ktoré videla miliarda ľudí a tak. Mohol by som písať klišé, že darčeky nie sú všetko, že ani kapustnica nie je priorita a že ryby netreba naozaj zabíjať (nie iba preto, že to tvrdia ochranári). Mohol by som hovoriť o duchovnom, transcendentálnom význame a osobe Ježiša, potom spomenúť si na Deda Mráza, Santa Clausa. Mohol.
A ja som chcel iba povedať, že keď ste ďaleko, tak všetko do seba viac zapadá. Nechýba mi kapustnica od mamičky – chýba mi, ako mi ju s láskou podáva a teší sa, že mi chutí. Nechýbajú mi darčeky, chcel by som iba vidieť obyčajnú radosť tých, ktorí sú mi blízki. A vlastne, chcel by som byť teraz s nimi.
S Vianocami aj bez Vianoc.