Kedysi by som si tento blog postol na facebook. Lenže to je kedysi, facebook už nemám a tak už o ňom môžem iba písať. Niečo také, ako tento blog.
Ušetrím vás, aj seba ťažkej filozofickej rozpravy o tom, prečo? Prečo som si ho zrušil, ako som mohol opustiť všetkých, na čele s modrou sieťou. Je to vlastne jedno. Dôvodov môže byť milión, v dôsledku je to aj tak iba kvôli strácaniu niečo: od času, až po stratu základného významu facebooku.
Dobre, patrí sa priznať, že zozbieral som si pár kontaktov, ktorým môžem a chcem napísať, inde, ako na modrej sieti a oni možno napíšu mne. Snáď, ochotne.
Facebook vám, pri rušení konta vytvorí dojemné divadlo. Už len pukance, kolu a frajerku po ruke, aby to bolo ako v kine, len krok od emotívnych sĺz. Sedíte, je noc, váš notebook je posledný svietiaci element v miestnosti. Facebook vám prehráva akúsi slideshow, prosí vás, aby ste napísali tomu alebo tomu, ticho, takmer nenútene vás varuje, že ich stratíte, tie kontakty a kontakty. Pýta sa vás, niekoľkokrát, či naozaj a fakt a určite. Až nakoniec podľahne a pošepká vám, že sa môžete kedykoľvek vrátiť.
Je to ako groteska, uzavrie ju mail, ktorý to celé len sucho zráta a prerobí do textu, ktorý aj s mailom presuniete do koša. To je vtedy, keď sa facebook lúči s vami, nie s ním.
A potom sa lúčite vy s ním. Keď cítite slobodu času a priestoru. Vtedy, keď vidíte, ako váš sused permanentne 40 krát za hodinu skontroluje svoj účet a pôsobí to ako návyk. Vtedy, keď sa oslobodíte od frázy, to bolo na facebooku, to poznám. Vtedy, keď zistíte, že tí ľudia, čo vám tam písali, existujú aj naozaj a môže to byť s nimi 1000 krát lepšie naživo. A tak.
Zrušil som a nevrátim sa. Kamarát mi povedal na slideshow čarovné slovíčko: sekta. Začnem nad ním rozmýšľať.
P. S.: Proti všetkým používateľom nemám vôbec nič. Pokojne si ho používajte a socializujte sa. A môžete si aj lajknúť tento článok, ja to aj tak neuvidím.