verespej

Keď som bol malý, tak sme doma mali káblovku a ja som vždy v lete zvykol pozerať Tour de France. Veľmi som tomu ešte nerozumel a tak som iba hľadal uja, ktorý je v žltom tričku. Vedel som, že ten v žltom je prvý a najrýchlejší. Bolo mi celkom jedno, že ide o čas a ten žltý nie vždy etapu vyhraje.

Keď som trochu vyrástol, už som vedel, že ten ujo, čo je stále v žltom tričku je z Ameriky a volá sa Armstrong. Keď som už podľa vzoru rodičov čítal noviny a neskôr mal internet, tak som si o Lancovi veľa čítal. Bol to taký môj hrdina. Bolo krásne, čítať ako prekonal rakovinu a potom sa hrdinsky vrátil k cyklistike a vyhrával a vyhrával a vyhrával … a vyhrával. Tiež mi vtedy robili nejaké operácie, a keď som dostal prvý ozajstný bicykel, chcel som byť ako on!

Potom Lance odišiel, potom sa vrátil. Už nevyhrával, ale stále to bol frajer. Ale už som si hovoril, veď už si starší než ostatní, tak už nemôžeš stíhať ako oni. A potom Lance skončil a potom začali o ňom písať.

Keďže ešte stále nie som veľký, aj keď som už dospelý, tak som tomu nikdy neveril. Proste tomu neveríte. Lebo Lance bol víťaz. Videl ho tak každý. A rešpektovali ho takmer všetci, čo aspoň raz v živote pozerali cyklistiku dlhšie ako nedeľné počasie.

A teraz Lance povedal (zrejme) pravdu. Urobil to v nejakej televíznej šou. To bolo také americké, ale veď je Američan. Celý svet ho teraz zrejme nemá rád. Čo už. Lance bol víťaz a žil v peknom klamstve. Ale, prišiel čas a ono ho dobehlo, aj prebehlo.

Neviem ako sa teraz cíti on sám. Len tak rozmýšľam, v duchu aj nahlas, ako bude svojim deťom vravieť, že ja som tie preteky vlastne už nevyhral.