verespej

Tento text nemá prakticky nič spoločné s vašim štrajkom. Čítal som teraz článok, jednej z vás, ktorá prichádza o prácu a vyzerá to tak, že nadriadení si ju nevážia. Zamyslel som sa, nad tým, ako to s vami vyzerá a ako sa musíte často cítiť.

Viem, že primárne sa štrajk týka finančného ohodnotenia, ale ja myslím na niečo iné. Sám som minulý rok maturoval na gymnáziu a dobre si pamätám, ako kamaráti vraveli :byť učiteľ – to nikdy. Ešte som sa nezbláznil a pod. Fajn, ide o výšku výplaty v prvom rade, ale je tu aj iný rozmer. Kedysi si učiteľov vážili, ctili a patril im osobitý spoločenský status.

Veď lekár a učiteľ – to nie sú povolania, to sú poslania (tak mi to kedysi hovorili, snažím sa tým riadiť a verím tomu). A tak mi je smutno, keď sa pozriem na realitu : tam učiteľa vyhadzujú z práce, tam učia bez učebníc už pár rokov, tam čakajú kedy im žiaci dajú pravítkom po hlave, tam a tam a tam …

Neviem, ja som si tých svojich vždy vážil. Vedel som, že hlavne vďaka nim, sa môžem niekam v živote posunúť. Aj tých lepších, aj horších – všetci sme predsa subjektívni a nemôžeme si sadnúť so všetkými. Možno tým štrajkom – jedni aj druhí niečo pochopia – ako si treba vážiť učiteľov.