Bývam na sídlisku. V Prešove. Za domom máme dve školy. Základnú a osobitnú. Pamätám sa, ako ma raz jeden kamarát sotil z múru základnej školy a ja som si rozbil hlavu. Mal som iba 6 rokov, ešte som nechodil do školy kvôli odkladu, a ihriská okolo domu boli našou džungľou a detským rajom. Odpustil som mu, už dávno.
Celý mesiac, takmer každý večer, nečinne sedím pred prijímačom, a zvyšujem sledovanosť verejnoprávnej za cenu futbalu. 22 bláznov za veľké prachy hrá divadlo pre niekoľko miliónov ľudí a snaží sa nám nahovoriť, že toho 1. júla to majú byť fakt oni, kto zdvihne nad hlavu pohár a zapíše sa do dejín hry s loptou.
Ale reč je o iných hviezdach. Včera som šiel kamsi do mesta. Bol som neďaleko osobitnej školy, kde chlapci hrali futbal. Jeden kopol loptu ďaleko, rovno ku mne. Vzal som ju a šiel som im ju podať. Chlapci, je jedno ako postihnutí, boli práve v zápale boja. Jeden z nich, myslím, že Paľko (aha dnes má meniny) mi hovorí : „Ujo, poďte s nami! Zahrať! Budete Buffon!“ Hovorím si, že fajn, chvíľku to snáď vydržím, pohyb mi neuškodí. Chlapci sa celý čas hrali na zápas Taliansko a Portugalsko. Už boli penalty a ja som musel chytať. Vedeli presne, kto kedy išiel kopať a kto aj nepremenil. Keď sa aj naozaj trafili, veľmi sa tešili. Boli kúzelne emotívni.
Na konci niekto musel zahrať Ronalda, ktorý si jednoducho už nestihol kopnúť. Smutnú megahviezdu som zahral radšej ja. Ani neviem prečo, keď ho tak nemám rád. O čom to vlastne bolo ? Tí chlapci sú úplne iní ako ozajstní, praví futbalisti. Prežívali to úplne inak ! Prekonávali samých seba ! Tešili sa ako obyčajní, spontánni chlapci ! A práve preto to bol najkrajší futbalový moment za tento mesiac !
Celá debata | RSS tejto debaty