verespej

Olympiáda je raz za štyri roky. Niektorí ju berú ako príležitosť ukázať svetu, že aj na Slovensku máme dobrých športovcov. Iní čakajú, či uhájime pozície v silných športoch a získame opäť nejaké to zlato.

Teraz tu máme Londýn. Zatiaľ tri bronzové kovy a bez urážky, veľa ich už nepribudne. Predpokladám, že zlatej medaily sa už nedočkáme. Nejdem tu rozprávať o tom, ako rozumiem vodnému slalomu. Nebudem nadávať Martikánovi, ani bratom Hochschornerovcom, že nepotiahli trochu viac alebo urobili osudnú chybičku. Nebudem porovnávať podmienky na trati, výhody a nevýhody.

Páčila sa mi jedna poznámka nejakého trénera : „Olympiáda v Londýne bola o tom, že nás zvyšok sveta dobehol.“ Aha ! Bez urážky, kanoistika je jediný šport, kde dlhodobo patríme k absolútnej špičke a už aj tam nás dobehli.

Olympiáda je aj dôkazom toho, že šport na Slovensku upadá. To je jedno, o ktorom teraz hovoríme. Či o futbale, či o hokeji (no striebro nás proste nezachráni). Veď na hrách v Londýne máme najmenšiu výpravu a žiadne zastúpenie v kolektívnom športe.

Nie som odborník na všetko ani riaditeľ zemegule, ani Chuck Norris II. (lebo originál je len jeden). Ale aj ja som kedysi hrával tenis a viem ako to v športe chodí. Nemáš, tak na to nemáš. Teraz sa tešíme z bronzu, o pár rokov to môžu byť tri piate miesta a hotovo.

Hviezdy pomaly odchádzajú, nové nie sú a zrejme tak skoro nebudú. Lebo stavať futbalové ihriská a hádať sa o výstavbe národného futbalového stánku nestačí.